blog Ferka Kráľa

Po náročnom dni konečne prichádzam domov. Ľahnem si na svoju nepopravenú posteľ že si trochu zdriemnem. Odrazu však počujem akýsi buchot. Akoby mi niekto do okna nervózne hádzal kamene. Pozriem sa von oknom a vidím rozzúrený živel ako premieňa krajinu v mojom obzore na spúšť. Už viem že ten buchot neboli kamene ale kusiská ľadu ktoré na parapetu môjho okna drúzgali zhora. Sledujem ako rozbesnené krúpy padajú a snažia sa zničiť všetko čo im príde do cesty. Akoby nás chcela príroda potrestať za to, že ju vlastne ničíme a chcela nám ukázať to, že ona je silnejšia a dokáže nás zničiť nepomerne silnejšie a rýchlejšie. Ľadové guličky náš svet aj naďalej besne obstreľujú. Belasá obloha sa premenila na tmavý plášť ktorý zabraňuje slnečným lúčom štekliť našu Zem a dovoliť životu plynúť. Celá príroda sa poslušne schovala. Vtáky zaliezli do svojich hniezd dúfajúc že ich príbytky ostanú nepoškodené. Ľudia utekajú do svojich domovov kryjúc si svoje hlavy prvou vecou ktorá im príde pod ruku. Len rastlinstvo sa rozhodlo znášať výkyvy nálad vyššej moci. Stojí v tej smršti a trasie sa od strachu. Bezmocné listy odovzdane opúšťajú svoje stanovište a padajú na zem kde im búrka uštedrí ešte pár faciek. Najsilnejšie stromy sú odhodlané roztržku s prírodou ustáť, no niektoré už síl nemajú a rútia sa k zemi ničiac všetko čo im skríži ich voľný pád. Po búrke budú ľudia počítať škody a uvedomujúc si že si za tú pohromu vlastne môžu oni sami.